Donáška kvetov po Slovensku
V Prievidzi a okolí ešte dnes

Kosatce(iris)

 

Rodové meno kosatcov Iris znamená po grécky dúha. V mytológii sa viaže k menu bohyne dúhy, ktorá sa spúšťala z výšky Olympu na zem po dúhovom moste, aby ľuďom zvestovala vôľu bohov. Jej šat bol utkaný z najmenších kvapôčok rosy, žiariacich všetkými farbami dúhy. A práve tak žiara v šikmých lúčoch slnka alebo v elektrickom osvetlení kvety kosatcov. Táto hra farieb vzniká lomom svetla na bunkách pokožky, ktoré v sebe majú drobučké "šošovky".

Kosatce patria k najstarším pestovaným kvetinám. Nepestovali sa však len pre vyhľadávané pôsobivé kvety, ale tiež pre korene bohaté na éterické oleje, ktoré kosatca preslávili. Ľudia oceňovali prospešné a liečebné účinky týchto koreňov, drvili ich na prášok a vyrábali z neho nálevy, odvary, tinktúry a balzamy. Egyptskej kňažky vo veľ kom množstve využívali vonné masti, krémy, pomády, voňavky a ďalšie kozmetické výrobky zhotovené z koreňov kosatcov.

 

Kosatce predstavujú nekonečné množstvo variácií na téma dané prírodou: šesť korunných plátkov, ktoré nie sú vždy plne vyvinuté a niekedy hrajú úlohu koruny i kalichu.

Kvet kosatca je možné porovnať so vznosnou plastikou: tri vonkajšie plátky sa plavným ohybom skláňajú nadol a tri vnútorné sa naopak dvíhajú nahor, takže vzniká kvet s pôvabnou svojráznu kopulou. Tyčinky sú ukryté vo vnútri kvetu, takže peľ je chránený pred nepohodou. Nad tyčinkami sa dvíha blizna, hlavná časť piestika, popravená prijať peľ. Ak chcete prezrieť samotnú bliznu, treba obratne nadvihnúť bliznový lalok nad tyčinkou, podobný plátku. Pod ním je svojrázny výrastok, tenký ako papier, a to je blizna. Zdalo by sa, že všetko je dokonale prispôsobené k oplodneniu, ale nie je to tak. Peľnice dozrievajú ďaleko skôr a pripravenosť blizny k prijatiu peľu sa oneskoruje, to znamená, že nie je možné samooplodnenie kvetu. Celý tento pútavý mechanizmus bráni samooplodneniu, a preto je oplodnenie závislé výhradne na hmyze, ktorý prináša cudzí peľ, umožňujúci vznik rastlín s lepšími vlastnosťami. Preto sa aj v prírode objavujú variety, ktoré sa líšia od rodičovských rastlín.

Všetky kosatce sa delia podľa najvýznačnejšieho znaku, kefky. Druhy "bradaté" majú na vonkajších plátkoch nápadné kefky z mnohobunkových chlpov, zatiaľ čo  druhá skupina má vonkajšie cípy okvetia lysé, najviac s jednobunkovými chĺpkami. Latinsky sa označujú ako pogon (s kefkou) a apo-gon (bez neho) . Táto kefka z mäkkých štetiniek navádza opeľovače, najmä čmeliaky k nektáru vnútri kvetu. Kosatce sú neuveriteľne rozmanité a tiež ich kefky hýria farbami a líšia sa veľkosťou.

Kosatce sú rozšírené v miernom pásme Európy, Ázie i Ameriky a zasahujú aj do severnej Afriky. Divoké kosatce patria jednak do rodu Iris, kam patrí väčšina vyšľachtených odrôd, a okrem toho do rodu Xiphium, Iridodictyum, Gynandriris a Juno. Len do rodu Iris patrí vyše 200 druhov, rozdelených do niekoľkých sekcií. Počet vyšľachtených kultúrnych odrôd dnes už presahuje 40 000. Sú medzi nimi veľkokveté obri so stolmi vysokými cez 1 m, ale aj trpaslíci sotva viditeľní v tráve.

Najdôležitejším z divoko rastúcich druhov je kosatec nemecký: práve ten poslúžil Carlovi Linnému ako typ na opis rodu kosateca (iris). Patrí tiež k najdôležitejším predkom súčasných hybridných kosatcov. Mnohé dnešné odrody majú kvety sfarbené pôvabnou modrofialovú farbou, označované ako kosatcovo modrá, ktorá je dedičstvom po kosatci nemeckom.

Najslávnejšie kosatec je florentský, čisto biely so žltými kefky. Rastie skutočne v Taliansku v okolí Florencie na skalnatých osypoch. Zvláštnosťou tohto kosatca je veľké množstvo vonných olejov, ktoré sa sústreďujú v jeho koreňoch, ale prejavujú sa tiež ľúbeznou vôňou kvetov. Preto sa tento druh viac ako 300 rokov špeciálne pestoval vo Florencii. Štylizovaný obraz kosatca sa stal erbom tohto mesta a pred 60 rokmi tu bola vytvorená medzinárodná Kosatcová záhrada, stredisko pre šľachtenie kosatcov,

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Kosatec sibirský (Iris sibirica)

 

 

 

najvýznamnejšie na celom svete. V máji, kedy väčšina kosatcov kvitne, je záhrada otvorená verejnosti bezplatne. Zhromaždilo sa tu obrovské množstvo kosatcov od čisto bielych až po tmavočervené a skoro čierne. Doteraz ale neexistuje jasne červený kosatec vyobrazený na zástave Florencie.

Nemenej známy je kosatec pestrý (Iris variegata). Je to tiež jeden z bežných, voľne rastúcich kosatcov, ktorého horné plátky sú jasne alebo svetlo žlté a spodné zdobené kresbou červenkasto hnedých alebo namodravých prúžkov, žiliek, na svetlom podklade.

Kosatec bezlistý (Iris aphylla) je prírodný druh. Jeho listy vyrážajú po rozkvetu a na jeseň úplne zasychajú. Tento krátky životný cyklus je užitočný: počas leta rastlinka dokáže založiť púčiky pre kvet v ďalšom roku.

 

STAROSTLIVOSŤ O KOSATCOV

 

Kosatce s kefkami sú skutočne svetlomilné, i keď ľahké zatienenie im prospieva, pretože kvety tak rýchlo neuvädnú. Zálievka je dôležitá najmä po vysadení a pred kvitnutím, pričom však voda nemá stekať na puky. Kosatce výborne rastú v každej pôde, iba keď je Kosatec sibírsky (Iris sibirica) nie je nápadný. Jeho pôvab je úplne iného druhu - je graciózni, má krehké kvety a pôvabný vzhľad celej rastliny dopĺňa spleť dlhých, jasne zelených listov.

Kosatec štetinkovitý (I. setosa) a hladký sú skutoční rekordmani v odolávaní mrazu. Rastú na Kamčatke a na brehoch Tichého oceánu v obrovských masách, na pobreží aj v nivách riek, blízko vody.

Japonský kosatec (I. kaempferí) je národnou kvetinou Japonska zasvätenú chlapcom. Japonské kosatce vynikajú zvláštnym tvarom, nemajú kupolu a pestujú sa v mnohých prešľachtených odrodách.

V našich krajinách rastú drobné druhy, napríklad kosatec trávovitý (I. graminea), miestami tiež zdivočený, ďalej už takmer vymretý kosatec žltofialový (I. spuria), kosatec bezlistý (I. aphylla), rastúce v skalnatých stepiach a slnečných stráňach v dvoch formách, a kosatec piesočný (I. arenaria), vzácny na piesčinách južnej Moravy. Tieto kosatce sú u nás chránené. Početné iné drobné druhy kosatcov sa pestujú v skalkách.