Snežienky sú veľmi otužilé rastliny, ich stvol vyrastá z neveľkej vajcovitej cibuľky, ktorú pokrývajú tenké hnedé šupinky. Na báze kvetného stvolu vyrážajú dva modrozelené úzke listy. Na stvole je neveľký list a z jeho pazuchách vyráža stopka s jediným mliečno bielym kvetom.

Vďaka tomuto sfarbeniu dostala snežienka i svoj latinský názov Galanthus, odvodený od gréckych slov gala = mlieko a anthos = kvet. Kvietky snežienok sa objavujú priamo pod snehom, v našich šírkach už vo februári alebo v marci, ďalej na východe začiatkom apríla. Niet divu, že snežienka dostala mnoho ľudových mien, inšpirovaných dobou kvetu. Nemci jej hovoria snežný zvonček, Angličania snežná jahňada alebo snežná kvapka, Taliani snežný vrtáčik. Často v čase kvitnutia snežienok prichádzajú znovu mrazy, ale rastlinky bez úhony vydrží aj 10 ° C pod nulou. Od jari minulého roka si snežienka vytvorila zásoby živín v cibuľke. V tej dobe tiež vytvára základy budúcej rastliny - stonky, listov aj kvetu.

To všetko sa pod snehom pomaly vyvíja, a ako náhle prídu prvé teplé dni, snežienka zásoby využije a rýchlo rastie a kvitne. Doba kvetu trvá asi mesiac, potom sa vytvárajú plody a koncom mája už snežienka svoj životný cyklus končí. Nadzemná časť odumiera a všetky živiny sa sťahujú do cibuľky, aby v podzemí čakali na budúcu jar. Je to prispôsobenie múdre, pretože snežienky rastú v lužných lesiacha len na jar, kým sa koruny plne nezalistia, môžu mať dostatok potrebného svetla.

K prvým jarným kvetom patria aj chochlačkovce (rod Corydalis), tiež obyvatelia listnatých lesov, najmä dúbrav. Už v apríli a začiatkom mája sa svahy a paseky pokrývajú nežne fialovým závojom chochlačkovcov. Chochlačkovce kvitnú krátko, za teplého počasia len niekoľko dní. Ich kvety majú prazvláštne tvary. Spredu pripomínajú leviu papuľku, koruna je dvojpyská a zo strany majú tvar rohu hojnosti. Koniec pysku je tupý, zaokrúhlený, v pretiahnutej ostrohe sa zhromažďuje

nektár. Za teplého počasia sa uvoľňuje vôňa kvetov, ktorá silne pripomína orgován.

Po odkvitnutí na začiatku leta celá nadzemná časť chocholačkovca usychá a v pôde zostáva len neveľká guľatá hľuza žltkasté farby. Tá býva zaplnená živinami. Je to proste podzemná zásobáreň. Tieto hľuzy prezimujú v pôde, skoro na jar nasadzujú púčiky na vrcholku, z ktorých rýchlo vyrastá stonka s krásne tvarovanými listami a fialovými kvietkami.

Sotva prvé slnečné lúče trochu zahrejú krajinu, v kroví a v lese sa objavujú prvé kvety, drobné, krehké, ale neobyčajne pestré a pôvabné. K týmto zvestovateľom jari patrí krivatec žltý (Gagea lutea) čiže žltá husacie cibuľka. Tiež krivatec sa objavuje tak skoro, pretože má cibule uložené v podzemí od minulého leta. Nadzemný stvol je dlhý asi ako obyčajná ceruzka, niekedy aj kratšie. Kvetenstvo je okolíkovitý strapec, zložený len z niekoľkých kvietkov, nie viac ako desiatich, na stopkách nerovnakej dĺžky. Šesť kališných lístkov sa predĺži v tupé, dlhé výbežky. Kvet v tvare hviezdičky má vnútornú stranu bledo žltú, lesklú, vonkajšia je zelená, ale môže mať aj červenavý alebo tmavofialový tón.

Poniklec je ozdobou borovicového lesa, horských svahov i divokých stepí. Stačí len niekoľko teplých jarných dní, a už sa vrstvou opadlého lístia prederie nahor a otvorí očarujúce tmavofialové zvonce kvetov. Poniklec je rastlina spojená s mnohými poverami; zdá sa, že jej ľudia pripisujú schopnosť dodávať silu. Ľudovo sa jej hovorí tráva-sen alebo tiež Bobrik, pretože celá rastlina je porastená mäkkými striebristými chĺpkami ako kožúškom: jemné striebristé páperie husto porastené stvoly aj rub okvetných plátkov.

Poniklec otvorený (Pulsatilla Patens) nie je doteraz príliš vzácny, patrí medzi najhojnejšie. Je to trvalka z čeľade pryskyrníkovitých a má mohutnú koreňovú sústavu a na nevysokých stvoloch jednotlivé kvety, pričom listy vyrážajú neskôr. Kvety ponikleca sa najprv široko otvárajú, ale neskôr sa zatvárajú a budí dojem hviezdičky. Až keď sa kvety uzavrú, objavujú sa silné mladé listy v ružici, každý na dlhšom stvole a s veľmi jemne získanou čepeľou. V lete potom sa vytvárajú rozstrapatené hlavičky okrúhlych plodov. Ak je semien veľa, pripomína hlávka ponikleca dozretú púpavu. Vďaka páperiu potom vietor roznáša semená ponikleca po celom kraji.

K najefektnejším jarným kvetom patrí hlaváčik jarný (Adonis vernalis), pomenovaný po mýtickom krásavci, ktorého bohovia zo žiarlivosti premenili v kvetinu. Hlaváčik jarný nie je tak hojný ako iné jarné kvety, rastie predovšetkým na slnečných stráňach na vápencovom podklade, na pastvinách a na okrajoch lesov. Je nápadný svojimi veľkými zlatými kvetmi, preto sa napríklad v Rusku nazýva goricvet (horiaci kvet). Jemné úkrojky listov trčia na všetky strany, takže krík Hlavačka vyzerá ako chlpatý. Aj hlaváčik je trvalka, dožíva sa dokonca sto rokov, ale rastie veľmi pomaly a údajne rozkvitá len raz za 5-6 rokov. To však neplatí pre hlaváčika v záhradách, ktoré každoročne bohato kvitnú. Na jar vyrastajú výhony, z ktorých každý nesie po jednom veľkom zlatom kvete. Počas kvitnutia sa vytvárajú ešte bočné výhony, tiež s kvetmi, takže na začiatku leta môže byť huňatý krík až 40 cm vysoký.

Snežienka a ostatné skoré jarné kvety