Jednoročné a dvojročné kvety

Jednoročné rastliny sú  tie, u ktorých celý životný cyklus prebehne v jednom vegetačnom období. To znamená, zo semena narastie stonka a listy, rozkvitne, vytvorí semená a rastlina odumrie. Horšie obdobie pre rast prekoná v podobe semien.

Dvojročné kvetiny tiež prekonávajú životný cyklus v priebehu jedného roka, ale k tomu, aby rozkvitli, absolvujú cyklus nízkych teplôt. Semená týchto rastlín začínajú vychádzať z pôdy ihneď po dozretí v druhej polovici leta, do príchodu mrazov vytvorí rastlina listy najčastejšie v listovej ružici. Nízke teploty v zime vyprovokujú tvorbu kvetných základov a rastliny v jarnom a časne letnom období rozkvitajú, vytvárajú semená a odumierajú, tieto potom zabezpečujú nikdy nekončiaci kolobeh a nesmrteľnosť rastlín.

Do skupiny okrasných kvetov, nazývaných jednoročné, sú okrem pravých letničiek zaradené tiež kvetiny, ktoré vo svojej domovine rastú vytrvalo, ale v našich klimatických podmienkach nie sú schopné vonku prežiť zimu. Preto je nutné tieto kvety, každý rok znovu vypestovať zo semien. Dvojročné kvetiny ako sirôtky alebo sedmokrásky sú tiež vytrvalé, ale v ďalších rokoch pestovania prinášajú stále menšie kvetiny a rastliny slabnú, preto sa vysievajú každý rok znovu. Rozkvitajú často už na jeseň.

Niečo z histórie

Najstaršie doklady o pestovaní kvetov ako aj iných rastlín sa nám zachovali na obrázkoch a v literárnych dielach staroveku. Kvetiny najskôr používali k nakloneiu bohov a neskôr tiež k výzdobe obydlia a verejných priestranstiev. V hrobkách egyptských faraónov boli nájdené kytice a semená kvetín, ktoré mali vládcovi spríjemňovať život na druhom svete. Verili, že jeho duša bude žiť aj po smrti  a kvety a iné hmotné veci bude ešte potrebovať. Medzi obľúbené kvety patrila napr. nevädza, mak, slez. Gréci zdobili kvetmi posvätné háje a oltáre svojich  bohov, Rimania plnili kvetinami ulice miest pri oslavách víťazstva a pri príležitosti sviatkov a športových hier. Rimania mali svoju bohyňu jari kvetov – Flóru, jej sviatok slávili 28. apríla – 3. mája. V antike tiež vznikali legendy o vzniku jednotlivých rastlín, napr. papuľku stvorila bohyňa Flora na počesť víťazstva slávneho Herkula nad nemejským levom.

Kvet ostrôžky zasa vznikol po smrti Gréka Ajantha, na jeho večnú spomienku. Vedecké meno ostrôžky (Delphinium) pochádza z gréckeho delphis. Bola tak Grékmi pomenovaná preto, že im pupene tejto kvetiny sa im nápadne podobali na delfína. Krásna dryáda Bellida sa zaľúbila bohu štyroch ročných období Vertumuovi. Očarený jej pôvabom sa vyskúšal ju uniesť. Belida prosila bohov, aby ju zachránili pred nebezpečným starým mužom. Tí ju potom svojim kúzlom premenili v lúčny kvietok sedmokrásku (Bellis). Starí Gréci taktiež uctievali mak ako znak zeme a úrody a bol zasvätený bohyni Hére. Jeho plody boli považované za symbol spánku a smrti. V celom antickom svete sa s obľubou pestovali fialy, hlavne fiala letná (Mathiola) a cheirant voňavý (Erysimum), dávnejšie volaný  (Cheiranthus), ktoré vynikali svojou energickou a prenikavou vôňou.

Letné fialy vysadzovali s obrubou tiež vznešené panie v stredovekých hradných záhradkách, pretože boli považované za symbol nepohynúcej krásy. Tieto kvety boli často darované alebo donášané v podobe kytíc do hradov. Kyticu z cheirantu voňavého posielali rytieri svojim vyvoleným ako dôkaz čistej náklonnosti a lásky. To je jasný dôkaz, že donáška kvetov existovala aj v stredoveku. Najviac kvetín sa však pestovalo za múrmi kláštorov a používali sa k výzdobe chrámov. Klinček bol považovaný za symbol Kristovho utrpenia, sedmokráska za symbol pokory, láskavec nesmrteľnosti.

Za zlatý vek záhrad môžeme považovať: renesanciu. Z križiackych výprav a z práve objavenej Ameriky boli dovážané dosial' neznáme rastliny, ktoré sa rýchlo udomácnili v Európskych záhra­dách. Najobľúbenejšími druhmi boli: topoľovka, láskavec, papul'ka, nechtík, agerátum z ktorého sa vili vence, ostrôžka, klinček, slnečnica, nocovka, černuška, mak, a iné. Do záhrad sa vysádzali pnúce letničky ako fazuľa alebo povojník, aby poskytovali príjemný a ničím nerušený tieň. Pravidelné záhony boli vysádzané pestrou zmesou kvetín, liečivých bylín, korenia aj zeleniny. Všetko čo bolo krásnym málo prinášať aj úžitok. Väčšine rastlín boli prisudzované liečivé a čarovné účinky. Papul'ka sa užívala ako obrana proti očarovaniu a protijed. V severnom Nemecku ju dávali do kolísok detí, aby im pomáhali proti trpazlíkom, ktorí vraj deti radi kradnú. Inokedy zas viazali papuľku s rutou a cesnakom do kyti­ce, ktorú zakopali pod prah stajne, aby bol dobytok chránený proti čarodejniciam. Muž, ktorý nosil bielizeň zafarbenú papuľkou sa stával pre ženy neodolateľne príťažlivým. Možno malá rada pre dnešných mužov ako získať srdce ženy.

Pestré koberce kvetinových záhonov bolo možné nájsť v rozsiahlych francúzskych baroko­vých záhradách. Pre rozptýlenie kráľa a jeho dvoranov mohli byť kvety na záhonoch obmieňané aj niekoľkonásobne v krátkom období hoci i týždni. Donáška kvetov na kráľovský dvor bola veľmi obľúbená.  Na predpestovanie týchto kvetín slúžili rozsiahle záhradníctva. V obľube boli rastliny s veľkými, plnými a najlepšie vonnými kvetmi. Mohli by sme tu uvidieť aksamitnicu, klinčeky, plnokvetný mak, netykavku, černušku, ostrôžku, slnečnicu, ibis a iné. V roku 1937 rozkvitla v Paríži prvá vonná rezeda a oka­mžité si získala obľubu vo všetkých vrstvách spoločnosti. Pretože sa lanko množila semenom a mohli sa z jej vône tešiť bohatí aj chudobní. Jej kvety slúžili ako surovina na výrobu parfumov. Na konci 17. storočia sa začínajú intenzívne šľachtiť sirôtky. V roku 1830 bolo možné vidieť v záhradách viac ako 200 rôznych tvarov a farieb ich kvetov. Najvýznamnejšími šľachtiteľmi kvetín sa stávajú Angličania a Francúzi.

Už od polovice 18. storočia začína nad pravi­delnými záhradami víťaziť prírodne - krajinársky park. V ňom spočiatku nachádzajú letničky len obmedzené uplatnenie. Pestujú sa hlavne v záhra­dách pre kuchynské potreby. Postupom času sa však kvetiny vracajú do parkov, aby ich oživili svojou farebnosťou. Na trávnatých plochách, pozdĺž ciest a v blízkosti malých stavieb sa zakladajú oválne záhony zo zmesi trvaliek a letničiek. Pripomínajú ostrovy plávajúce v mori . Stále sa rozširuje sortiment pestovaných rastlín. Nove druhy sú privážané z kolónii a expedícii do nepoznaných častí planéty.

Záhradníci, ktorí ich vzájomne krížili sa stále snažili prinášať zákazníkom zaujímavé novinky. Na začiatku 19. storočia sa začínajú ukazovať tzv. kobercové záhony - letničkové záhony, vysadené z jedného výrazného druhu alebo odrody, doplnené lemom z inej nízkej letničky. Obľuba týchto rastlín začala rýchlo stúpať. Z kompaktných druhov letničiek začali byť vysadzované najrôznejšie obrazce: hviezdy, kvety, rohy hojnosti. Z kvetov boli vytvárané kvetinové sochy, vázy, ciferníky hodín. Aby zostal zachovaný presný tvar ornamentu, museli byť rastliny v dobe vegetácie zastrihované. Populárnymi kvetmi konca 19. storočia sa stali lobelky, petúnie, že­lezníky, láskavce, gazánie, sedmokrásky, starček. a iné. Tie boli najčastejšie využívané pri donáške kvetov v tom období. Dnes sa do kobercov záhonov najčastejšie vysádzajú drobné voskovky (Begonia semperflorens). Naši predkovia sa museli bez tejto kvetiny zaobísť, pretože prvé odrody boli uvedené na trh až v roku 1884.

Na konci 19. storočia vrcholila taktiež požiadavka po rezaných kvetoch, najväčšie množstvo kvetov sa pestovalo na francúzskej riviére, kde boli na to vhodné podmienky. Veľmi populárnymi sa v tejto dobe stáli napr. hrachor voňavý. Nezaobišla sa bez žiadna svadobná kytica, ale mal oveľa širšie využitie. Šľachtitelia sa i v ponuke nových tvarov a odtieňov farieb kvetov. V Anglicku dokonca vznikla spoločnosť milovníkov kvetov a pestovateľov hrachorov. Ako šľachtiteľ hrachorov sa po celom svete preslávil Čech žijúci v Amerike pán Zvolánek. Prišiel na trh s tzv. Zvolánkovými odrodami, ktoré sa postupne prepracovali na najobľúbenejšiu skupinu hrachorov na niekoľko desiatok rokov.