Exotické rastliny – história a zaujímavosti

Botanic-Garden

K migrácii rastlín prispieva človek vedome i ne­vedome od pradávna. K jednej z významných vín došlo napr. už pri sťahovaní národov. Dejinné bližšie je šírenie kultúrnych rastlín Rimanmi, ktorí v druhom storočí nášho letopočtu ovládli väčšinu európskeho kontinentu. S légiami puto­vala napr. vinič a mnohé ovocné druhy.

Doklady o pestovaní rastlín v nádobách sa nám zachovali už zo starého Egypta. Tam sa však rastliny v nádobách nepestovali preto, aby ich bolo možné chrániť pred nepriazňami počasia, ale hlavne preto, aby ich bolo možné umiestniť na obmedzenom priestore dvorov, terás a balkónov mestských domov. To platilo takisto pre obdobie starého Grécka a Ríma.

Pre nás typické prenosné rastliny ako myrta, oleander alebo vavrín sa tu celoročne pesto­vali vonku i vo voľnej pôde.

Myrta bola zasvätená Venuši, vav­rín a datľová palma Apollónovi, oliva Pallas Athéne. Akácia bola symbolom nesmrteľnosti, figovnik plodnosti, vavrín víťazstva, ale i čistoty a cudnosti pretože, na vavrínový ker sa v bájach preme­nila nymfa Dafné, prenasledovaná bohom Apollónom.

Citrónovníky

Židia pestovali oddávna v ozdobných ná­dobách citrónovníky, ktoré hrali významnú úlohu pri sviatku zberu úrody – sukkot. V stredoveku sa verilo, že citrón dokáže ochrá­niť proti moru a jedom a bol symbolom čistoty, guľaté plody pomarančov boli stotožňované so zlatými jablkami Hesperidiek zaručujúcimi nesmrteľnosť. Židia uctievali takisto granátovník (granátové jablko) ako symbol plodnosti a hojne ich pestovali vo svojich záhradách. Keď viedol Mojžiš svoj ľud z Egypta cez púšť do zasľúbenej zeme, reptali niektorí, že sú za­vedení na zlé miesta, pretože tu ani vinič ani granátové jablka nerastú.

V stredoveku privážali nové rastlinné druhy do Európy účastníci početných križiackych výprav. Pri prvej výprave (1099) bol dobytý Jeruzalem, pri tretej (1191) Cyprus, pri štvrtej krížovej výprave (1204) bol dobytý Carihrad, piata (1221) a siedma (1254) výprava smero­vala do Egypta a ôsma (1270) do Tunisu. Nové privezené rastliny sa stávali ozdobou kláštor­ných záhrad a „záhradiek kontes” v prieko­pách stredovekých hradov.

Botanické záhrady

V roku 1492 zakotvil Kryštof Kolumbus pri brehoch Kuby a do Európy začali prúdiť rast­liny zo Strednej Ameriky. Aj iní moreplavci privážali z novoobjavených území neznáme exotické rastliny. Tie slúžili ako vzácne dary posielané na kráľovské dvory. Novoobjavené rastliny bolo nutné popísať a zistiť, aké majú nároky na pestovanie. Takisto za týmto účelom boli v renesancii zakladané botanické záhrady.

Za prvú naozaj botanickú záhradu je v Európe považovaná záhrada pri univerzite v Pádové, založená v roku 1545. Po nej nasledovala záhrada v Pise z roku 1547, vo Flo­rencii 1559, v Bologni 1567, v Leydene 1577, v Lipsku 1580, vo Vratislavi 1587, v Heidelbergu 1593, v Montpellier 1598.

Mnoho mocných panovníkov našlo záľubu v botanike a zbieraní rastlín. Vysielali preto svojich služobníkov, aby pre nich v exotických krajinách popisovali a zbierali nové rastliny. Väčšina exotických rastlín z južnej Európy a iných kútov sveta však len s ťažkosťami preží­vala studenú stredoeurópskou zimu. Boli preto vysadzované do nádob a na zimu prenášané do pivníc alebo špeciálnych klenutých miestností, kde sa kúrilo. Nad rastlinami vysadenými do voľnej pôdy sa pred príchodom mrazov stavali špeciálne ochranné domčeky. Figovníky boli vysadzované do tzv. figovní, ktoré mávali rozo­berateľnú strechu. Tá sa na jar odstránila a v jeseni znovu nainštalovala nad rastliny. Z fígovní sa pravdepodobne vyvinuli prvé oranžérie – drevené alebo murované stavby s veľkými oknami, s rôznymi spôsobmi vykurovania. Tie slúžili špeciálne na prezimovanie rastlín v ná­dobách. V lete sa rastliny vyniesli pred oranžériu alebo sa umiestnili v inom priestore záhrady. Ako už názov napovedá, slúžili tieto stavby predovšetkým na pestovanie citru­sov – oranží, ale boli tu prezimovávané aj iné teplomilné rastliny. Podľa rozhodnutia cisára Rudolfa II. bola v roku 1582 v kráľov­skej záhrade v Prahe postavená oranžéria pre citrónovníky, granátové jablka, vavríny a ostatné teplomilné rastliny. Z roku 1602 sa nám zachovala správa o existencii oranžérie v rožmberskej Novomestskej záhrade v Čes­kom Krumlove. V nádobách sa v nej pestovalo 29 kusov drevín: citrónovníky, pomarančovníky, vavríny, figovníky, granátové jablká, cypruštek a rozmarín v 25 „truhliciach”. V období renesancie boli najobľúbenejšími exotickými rastlinami pestovanými v nádobách: Figovník (Ficus carica), vavrín (Laurus nobiíis), granátovník (Panica granatum), myrta(Myrtus communis), citrusy (Citrus limon, Citrus aurantium), rozmarín (Rosmarinus officinalis), cypruštek (Cupressus sempervirens), Aloa, Agava, Opuntia.

Exotické rastliny v baroku

Exotické rastliny si našli miesto taktiež v ba­rokových záhradách. Známa bola napr. oran­žéria vo Versailles. Vo francúzskej barokovej záhrade bola časť záhrady určená pre rastliny v nádobách označovaná ako Partere de Orangerii. Tu boli rastliny počas leta vystavené po obvode alebo uprostred trávnatých plôch. Umiestňovali sa takisto v dlhých radoch po­zdĺž ciest. Veľmi obľúbené boli naďalej všetky druhy citrusov, granátovníky, figovníky, myrta, vavrín, ale v nádobách sa začínajú pestovať taktiež niektoré druhy paliem (Phoenix dactylifera, Chamaerops humilis), mučenky, (Passiflora), oleandre (Meriam oleander), olivy (Olea europaea), niekoľko druhov jazmínov (Jasminum offcinale, Jasminum grandiflorum, Jasminum odoratissimum, Jas­minum humile), početné druhy sukulentov a iné. Vo Francúzsku sa používali predovšetkým hra­naté drevené kvetináče, inde v Európe sa ďalej používali i klasické guľaté kvetináče z pálenej hliny, dreva a porcelánu (pre menšie rastliny). Existovala špeciálna metóda a zariadenie na presadzovanie drevín vo veľkých nádobách. Budovali sa rampy na dopravu väčších rastlín z oranžérie do priestoru záhrady.

Na konci 18. storočia prichádza ďalšia vý­razná vlna záujmu o cudzokrajné rastliny a ich zberateľstvo. V obľube boli najmä kvitnúce rastliny ako fuksie, kamélie, azalky, muškáty a iné. Na konci 19. storočia sa rastliny v nádo­bách, predovšetkým palmy a zástupcovia rodu dracena (Dracaena), juka (Yucca), banánovník (Musa), umiestňovali do stredu kobercových kvetinových záhonov v parkoch aj súkrom­ných záhradách.

Oranžérie boli postupne nahradzované skleníkmi. Tie mali spočiatku celkom presklennú len prednú stenu a tvarom sa podobali oranžériám. Angličan C. London prišiel s myšlienkou železných či liatinových oblú­kovitých konštrukcií vyplnených sklenenými tabuľami a tým odštartoval éru sklenených pa­lácov v ktorých boli rastliny často celoročne pestované. Boli budované skleníky určené pre jednotlivé skupiny rastlín; ako špeciálne palmové skleníky, skleníky pre orchidey, paprade a iné. Najstarší skleník tohoto typu v kontinen­tálnej Európe sa dochoval pri zámku v Lednici na južnej Morave. Bol postavený v rokoch 1843-1845 a spočiatku sa v ňom umiestňovali rastliny len počas zimného obdobia, neskôr sa tu pestovali celoročne a slúžil ako rozľahlá zimná záhrada. Nachádzala sa tu veľká zbierka citrusov, kamélií i iných rastlín. V areáli zá­hrady bola ďalej zriadená ananásovňa a skle­níky pre orchidey, kaktusy a pre zbierku cykasovitých rastlín. Aj menej majetné vrstvy túžili po kráse exotických rastlín. Budovali sa veľké mestské skleníky a zimné záhrady prístupné verejnosti. Na konci 19. storočia sa rozšírila stavba rôzne priestorných zimných záhrad aj pri súkromných obytných domoch. Zimné zá­hrady nestratili svoje čaro ani dnes a sú súčas­ťou mnohých rodinných domov aj verejných inštitúcií.