Kvety mierneho pásma alebo ďalšie kvety vhodné na donášku kytíc

kytice

Poľný kvet. Zriedkakto sa nezastaví nad jeho nenápadnou krásou a rozmanitosti. Najbohatšia paleta farieb, úžasná mnohotvárnosť tvarov a usporiadaní kvetov. Sú to divoký klinček, plazivá vika, Černýš, známejší ako Ivan a Márie, a nakoniec harmanček.

Pozdĺž ražného lánu, na okrajoch chodníkov, sa nápadne odráža nevädza poľná. K tomu pristupuje žltá a biela komonica, obyvateľka lúk a starých skládok. Žiadny včelí roj sa nezaobíde bez týchto kvetov. Celé leto na nich včely zbierajú peľ a na jeseň, keď kvitnú len zriedkavo, krídlatí prieskumníci sa neváhajú vydávať za nim ďaleko, a to až do októbra. Nad pestrofarebným kobercom sa vznášajú jemné vône, v nížinách je to prenikavá vôňa tavoľníka a angeliky, nad lúkami prevláda sladká tomka, kráľovná liečivých tráv.

Od jari až do neskorej jesene poľný kvet oblažuje naše oči, a tak sme si zvykli ho vidieť okolo, že ho ani nevnímame. Sú však aj rastliny, ktorým sa pôvabom a vôňou nič nevyrovná. Sú rovnako krásne ako vzácne a drahé kvety. Takýto kvietok sa nepodarí uvidieť každému.

Na území Ruska sa nájde viac ako sto druhov orchideí, v SR asi sedemdesiat. Sú skromné ​​a nenápadné, vzácnosťou a zaujímavosťou v ničom nezaostávajú so svojimi nádhernými tropickými príbuznými. Ešte pred 30-40 rokmi sa aj v husto osídlenom okolí Moskvy často nachádzali tieto severské orchdeje, vstavače, päťprstky, vstavačovce a črievičníky.

V Rusku aj u nás je bežný vstavačovec plamatý (Dactylorhiza maculata), ktorý má lístia pokryté tmavými škvrnami. Podľa ľudovej povesti to sú stopy sĺz, ktoré vylieva osamelá kukučka. Preto sa tieto rastliny nazývajú “kukačie slzičky”, v Čechách jednoducho kukačky. Vemeník dvojlistý (Platanthera bifolia) sa volá tiež nočná fialka, vo dne jeho biele kvety skoro nevoňajú, ale v noci napĺňajú nenapodobiteľnou vôňou celý les. Vysvetlenie tohto zázraku je prosté: vemeník opeľujú nočné motýle, ktoré táto vôňa láka.

Hľuzy vstavačov a vemeníka sa nazývajú salep alebo tiež kyslý koreň a kedysi sa zbierali, na niekoľko okamihov hádzali do vriacej vody a potom sušili. Usušené hľuzy sa používali v potravinárstve, pri výrobe liečiv, ale aj pri otravách.

Jednou z najvzácnejších rastlín lesov mierneho pásma je črievíčník papučkový (Cypripedium calceolus). Francúzsky sa volá Venušina papučka, v angličtine črievička lady, v Amerike mokasínový kvet. V Rusku sa mu prezýva Zezulka, kukučia topánka alebo črievička Matky božej. Niektoré druhy, napríklad črievičník veľkokvetý (C. macranthon), sa predtým pestovali v zahradách a parkoch.

Pred pasúcimi sa bylinožravcami sa tieto rastliny chránia jedovatú šťavou, vďaka ktorej sú ich listy nechutné. Avšak pred ľuďmi je ochrana oveľa ťažšia, najmä keď sa často trhajú kvety. Preto je tým dôležitejšie dodržiavať zákonnú ochranu, veď črievičník papučkový kvitne až v 17. roku života. Už koncom 19. storočia vo Švédsku zistili prudký pokles počtu črievičníka papučkového, a tak sa táto rastlina stala prvým druhom zaznamenaným v medzinárodnej Červenej knihy. V Červenej knihe Ruska je zoznam 12 druhov vážne ohrozených vstavačov. U nás sú viacmenej ohrozené a chránené všetky.

LEKNÍNY

Majú veľa mien: hovorí sa im vodné ľalie, nymfea, džbániky, vodné ruže a ešte inak. Latinský názov lekien Nymphaea znamená zasvätený nymfám. Ľudová báje rozpráva o krásnej Rusalke, ktorá sa zamilovala do mladíka. Čakala na neho tak dlho, až sa nakoniec zmenila v prekrásny kvet. Hneď pod dotykom prvých slnečných lúčov lekno otvára kvet, ale po niekoľkých hodinách sa opäť zaviera a schová sa pod hladinu. V slovanskej mytológii sa lekno nazýva Rusalkin kvet a jeho koreň údajne zaháňa bolesti a nečisté sily. Lekno rastie vo vodných nádržiach so stojatou alebo mierne tečúcou vodou, hlbokú najviac 2 m Mohutné korene kotvia v ílu a tmavozelené okrúhle listy splývajú po hladine vody. Na povrchu ich pokrýva vosková vrstva, a preto sú vždy suché. Voda steká k zvlneným okrajom od mierne zdvihnutého stredu. Kvet má veľké biele okvetné plátky a sýto žlté tyčinky.

Lekno kvitne od polovice leta do jesene. Plody majú oválny tvar a pripomínajú malý džbánok, odtiaľ ruský názov lekna – kuvšinka.

Ešte jeden kvet z čeľade leknínovitých vídame na našich vodách. Je to stulík žltý (Nuphar luteum). Doslova ako malé slniečka svietia kvety stulíka medzi tmavozelenými listami a trblietavou vodou jazera. Leknu sa darí len v čistej vode, preto v poslednej dobe vplyvom zhoršujúceho sa životného prostredia tejto rastliny v prírode ubúda.

Ľalie

Názov ľalia je opäť odvodený z gréčtiny, leiron znamená biely. Od toho je odvodené latinské slovo lírium, ktoré sa neskôr zmenilo v lilium. Po mnoho storočí je známa ľalia biela, ktorej obrazy sa nachádzajú už na asýrskych a staroegyptských pamiatkach, starých vyše tritisíc rokov.

V Rusku sa vyskytuje najväčší počet druhov ľalií (9) na Ďalekom východe. Stvoly východoázijskej ľalie mozolovaté (Lilium callosum) sú vysoké 50-60 cm a zdobia ich jednotlivé alebo v riedky strapec usporiadané kvety jasne oranžovo červenej farby alebo svetlo červené s tmavými škvrnami vnútri kvetu. Na konci okvetných lístkov sú typické mozoľovité zhrubnutia.

Ľalia kórejská (Lilium cerrnuum) je neobyčajne krásna s prevísajúcimi kvietkami lila ružovo, tmavo purpurovej alebo červenej farby s vystupujúcimi bodkami čokoládovej farby. Previsnuté kvietky tvorí strapec o 3-7 kvetoch. Ľalia Maxi-movičová (L. maximoviczii), tiež nazývaná nepravá tigria, má stvol, ktorý vyrastá nie kolmo z cibule, ale z boku a na povrchu pôdy sa objavuje až pol metra od koreňa. Na podzemnej

časti stvolu neskôr vyrastajú dcérske cibuľky. “Bludný stvol” je typickým rysom tohto druhu, pozoruhodného už svojimi rozmermi. Dvojmetrovej byľ sa veľkolepo zdvíha nad podrastom a nesie veľké kvetenstvo, čítajúc až pätnásť turbanovitých, malinovo oranžových až tmavohnedých kvetov s hnedými bodkami.

ZVONČEKY

Stretneme ich všade, na svetlej lúke, na horských pláňach aj uprostred púští. Najväčšie množstvo zvončekov rastie v miernom pásme. Okolo Moskvy napríklad niekoľko druhov zvončekov: rozložité, broskyňovolisté, klbkaté, veľkolisté, repkovité aj bolonské. Všetky tieto druhy rastú aj v ČR.

Zvonček rozložity (C. patula) má na vysokej lodyze niekoľkokrát rozvetvené dva alebo tri fialové zvončeky s dlhými, ostrými, ľahkým prehnutím cípmi. Rozvetvuje sa doširoka, ale na lodyhách nie sú listy. Veľké kvety sa v noci a za dažďa, zatvárajú, aby sa peľ nenamočil. V noci sa do kvetov zvončekov uchyľuje mnoho drobného hmyzu, je tam chránený a je mu tam tiež teplejšie.

Príjemným stretnutím na prechádzke je zoznámenie sa so zvončekom broskyňovolistým (C. persicifolia), jedným z najväčších našich zvončekov. Bledo modré nafúknuté koruny s krátkymi cípmi sa skláňajú na stopkách z vysokého stvolu alebo vyrážajú z pazúch úzkych listov. Rastlina nemá veľa kvetov, najviac šesť. V korune je biela, trojvetvová kotvička -blizna piestika, podobná srdcu zvonu. Keď sa čmeliak vtesnať do vnútra zvončeka, podobá sa zvonárovi, ktorý rozhojdáva zvon. Zvonček repkovitý (C. rapunculoides) nie je len pôvabný, ale je tiež jedlý. Jeho tlstý biely koreň chuťou pripomína paštrnák. Veľmi originálne vypadá zvonček klbkatý (C. glomerata). Časť kvetov je zhluknutá vo vrcholovom klbku a časť je rozložená po celej lodyze v pazuchách listov. Kvety sú obrátené nahor, ale v daždi a v noci sa cípmi kvetov zatvárajú tak tesne, že dovnútra nikdy nenaprší.  Svojrázny tvar kvetov zvončekov súvisí so zvláštnosťami ich opeľovania. Aby sa predišlo samoopeleniu, v dobe, kedy semenník dozrieva, susedné tyčinky už odumierajú, takže môže byť opelenie len peľom z iných kvetov. Preto sú ešte vo sviežich kvietkoch tyčinky už odumreté.

UPOLIN

Na vlhkých lúkach alebo lesných palúkach zatieňujú všetky ostatné kvety rozkvitajúci upolín (Trollius europaeus). Moskovčania nazývajú túto kvetinu podľa vtáka Dytiki, obyvatelia Permu jej hovoria horské bubienky. Ľudia z Vologdy nazývajú túto kvetinu manžetové gombíky. Na každej jednotlivej stonke upolínu žiari zlatý guľovitý kvet. Korunné plátky sú tak tesne zomknuté, že vnútro kvetu takmer nie je vidieť. Prečo by sa tiež otvárali, veď kvety sú obojpohlavné a môžu sa opeliť samy, bez pomoci vetra aj hmyzu. Prečo však majú tieto kvety tak neprehliadnuteľné nápadné sfarbenie? Zlatožltý lesk kvetu je rodový znak, upolín totiž patrí do čeľade živicovitých, ktorých kvety sú vždy nápadne sfarbené. Pre živočíchy je táto farba upozornením, že je celá rastlina silne jedovatá.