Banánovník, myrta, oleander

Musa L banánovník

Čeľaď Musaceae banánovníkovité

• Meno Podľa niektorých prameňov bola rastlina pomenovaná podľa An­tónia Musi, osobného le­kára cisára Augusta, iné uvádzajú, že toto meno dostala rastlina už v staroveku od Egypťanov. Banánovník bol ešte na konci 16. storočia pova­žovaný za palmu, bola nazývaná bylinou indi­ánskou a verilo sa, že pojedanie plodu, okrem iného, vzbudzuje teles­nú žiadostivosť.
• Rozšírenie Asi 40 druhov tohto rodu je pôvodom z trópov juhovýchodnej Ázie. Sú to vytrvalé byliny dorasta­júce do výšky až 15 m. Pošvy listov tvoria zelený nepravý kmeň zakončený špirálou veľkých listových čepelí. Previsnuté súkvetie sa skladá zo samičích plodných kvetov a samčích kve­tov produkujúcich peľ. Vrchol súkvetia je zakončený fareb­nými listeňmi. Plody, bobule, majú tuhú šupku žltej, červen­kastej alebo zelenej farby.
• Musa sp. V nádobách sa pes­tujú hlavne slabo rastúci a za­krslí kríženci a odrody, u ktorých sa vyvíjajú kvety a plody len výnimočne. Po odkvitnutí a vytvorení plodov rastlina banánovníku umiera a je nahradená dcérskymi rastlinkami vyrastajúcimi z bázy materskej rastliny. Sú to rast­liny okrasné predovšetkým svojimi veľkými listami s čepefou rôzneho tvaru, veľkosti i intenzity zelenej farby, nie­kedy tmavo škvrnitými.
• Pestovanie Pri prezimovaní by teplota prostredia nikdy nemala klesnúť pod 10 °C. Ideálne sú teploty okolo 15 °C a dostatok svetla. V suchom prostredí vyžaduje časté rosenie. V lete mu vyho­vuje najlepšie výslnné alebo mierne zatienené stanovište chránené pred vetrom. Má rád vzdušnú vlhkosť, preto lepšie prospieva zapustený v záhone alebo v trávniku. Vy­žaduje pravidelné polievanie. Najľahšie sa množí dcérskymi rastlinkami, ktoré vyrastajú na baze materskej rastliny

Myrtus l. myrta

Čeľaď Myrtaceae myrtovité

• Meno mohlo byť odvode­né zo starogréckeho slo­va myron - vonný balzam, alebo od mena nymfy Myrsine. V gréckej myto­lógii bola Myrsina usmr­tená bohyňou múdrosti Minervou po tom, čo nad ňou zvíťazila v behu a zápase. Minerva svojho činu neskôr ľutovala a na pamiatku Myrsiny necha­la vyrásť stromček - Myr­tus rovnako krásny ako bola nešťastná nymfa. Myrta bola zasvätená bohyni lásky a manželstva Afrodite, ktorá sa často sama nazývala Myrtea. Gréci venčili pri svadbe myrtou nevestu, ženícha a rám ich dverí. Myrta však bola taktiež kvetinou pohrebnou a zdobili sa ňou telá, hroby a urny zomrelých. V Rímskej mytológii niesla myrtový veniec na hlave múza erotickej poézie - Erato a takisto aj boh manželstva Hymen. Myrta bola symbolom telesnej rozkoše teda Amora a Venuše. V kresťanskej vie­rouke sa myrta naopak stala symbolom panenskej ne­vinnosti. Ale až z roku 1583 pochádza správa, že dcéra bankára Jakuba Fuggera bola na svadbe ozdobená myrtovým vencom. Táto „móda" sa rýchlo rozšírila, ale pretože myrta sa musela väčšinou do­vážať z Talianska, často ju na svadbách zastupoval oveľa rozšírenejší rozmarín.
• Rozšírenie Dva druhy tohto rodu rastú v Stredomorí, severozápadnej Afrike a Malej Ázii. Do tohto rodu sa predtým radilo asi 100 druhov, pre ktoré sú teraz vytvorené samostatné rody (Luma, Lophomyrtus, Rhodomyrtus, Ugni, Syzygium).

Myrtus communis, myrta oby­čajná rastie prirodzene v Stre­domorí, severozápadnej Afrike a Malej Ázii. Je to bujne rastúci vždyzelený ker alebo malý stromček dorastajúci do výšky až 5 m. Lístky sú drobné ostro zašpicatené lesklé, striedavo sediace na slabých vetvičkách. V letných mesiacoch v pazu­chách listov vykvitajú jednot­livé biele kvietky s výraznými tyčinkami. Čierne drobné bo­bule majú sladkú dužinu. Pes­tuje sa niekoľko odrôd s rôzne veľkými a tvarovanými listami.

• Pestovanie V zime jej najlepšie vyhovuje svetlé miesto s teplotou 5-10 °C. V lete potrebuje výslnné stanovište, v polotieni vytvára dlhé slabé výhony, znesie i úpal, ale musí mať za­istený dostatok vody. Pestuje sa vo tvare kra alebo strom­čeka a dá sa dobre tvarovať. Množí sa odrezkami na jar. Pri teplote 15-20 °C zakorení o 3-5 týždňov.

Nerium L oleander

Čeľaď Apocynaceae zimozeleňovité

• Meno Grécke slovo ne­ros má význam mokrý, vlhký, oleandre vo svojej domovine rastú pozdĺž vodných tokov. Od sta­rých Grékov dostali meno nérion, pretože si mysle­li, že sa v nich ukrývajú vodné víly Nereidy. Do západoeurópskych a stredoeurópskych záhrad sa pestovanie rozšírilo až na konci 16. storočia. V rene­sancii bol nazývaný bob­kovou ružou a bol považo­vaný za liek proti hadiemu jedu a iným jedom. Okolo roku 1680 boli z In­die do Európy dovezené ole­andre, ktorých kvety veľmi intenzívne voňali. Nazývali sa Nerium odomtum, neskôr sa zistilo, že ide o rovnaký druh aký rastie v Európe. Vzájom­ným krížením juhoeurópskych a indických oleandrov vzniklo množstvo odrôd.
• Rozšírenie Jediný druh rastie v Stredomorí a Malej Ázii.

Nerium oleander je rozložitý ker dorastajúci do výšky až 5 m. Na hladké okrúhle vetvičky prisadajú protistojné kopijovité kožovité listy. Listy sú tmavozelené alebo so svetlou kresbou. Vetvičky sú zakončené súkvetím lievikovitých kvetov, ktoré v našich pod­mienkach vykvitajú v VI.-IX., môžu byť jednoduché alebo plné v bielej, krémovej, ružovej alebo červenej farbe. Plod je úzka dlhá tobolka. Celá rastlina je jedovatá, vyrábajú sa z nej lieky pre kardiakov.

• Pestovanie Na prezimo­vanie je vhodné svetlé miesto s teplotou 5-10 °C. Na jar je možné previesť hlboký rez. Rez nie je nutné robiť kaž­doročne. V lete by mal olean­der rásť na teplom výslnnom mieste. Znáša i úpal, ale musí mať dostatok vody. Neznáša polievanie studenou vodou. Je ideálnou rastlinou pre umiest­nenie na južné terasy. Pestuje sa ako ker alebo stromček Množí sa ľahko odrezkami. Od­rezky dlhé 10-15 cm zakorenia v substráte alebo taktiež v ná­dobe s vodou o 3-4 týždne.